Krvavé Vianoce v roku 1704

Posledným z veľkých stavovských povstaní v Uhorsku proti Habsburgovcom bolo povstanie, ktoré viedol bývalý šarišského župan František II. Rákoci. Pod vplyvom jeho patentu z 28. augusta 1703, ktorým počas služby v kuruckom vojsku oslobodzoval poddaných od zemepanských dávok a povinností, sa k povstaniu pridávali aj mnohí poddaní. Hlavným veliteľom povstaleckých vojsk nazývaných kurucisa stal bývalý užhorodský župan Mikuláš Berčéni. Po porážke cisárskych vojsk pod velením generála Leopolda Šlika pri Zvolene ovládli kuruci do konca roka 1703 takmer celé Slovensko. 4. decembra 1703 pritiahli do Šintavy a Berčéni si zriadil na Šintavskom hrade svoje sídlo. 28. mája 1704 zvíťazili kuruci v bitke pri Smoleniciach a v cisárskych rukách zostala iba Bratislava, Trenčín a pevnosti Leopoldov a Nové Zámky. 12. septembra 1704 bolo pri Székésfehérváre dohodnuté prímerie. Ďalšie vyjednávanie v Banskej Štiavnici však skončilo 17. novembra neúspešne. Rákoci 24. novembra oznámil, že cisárovi vyslanci kládli neprijateľné podmienky a chceli iba získať čas. 16. novembra vtiahol do Trnavy, a keď 29. novembra obkľúčilo 9 000 kurucov Leopoldov,  Dvorská vojenská rada sa rozhodla podniknúť energickú akciu na prerazenie obkľúčenia. Generál Sigbert Heister zhromaždil v Dolnom Rakúsku a na Morave asi 10 000 mužov. Vydal patent v ktorom žiadal obyvateľov, aby okamžite opustili povstalcov a vrátili sa domov. Zastrájal sa, že keď príde k Váhu, nebude mať zľutovanie a ohňom a mečom zničí majetky všetkých váhavcov a neušetrí pritom ani ženy a deti. Povstalci predpokladali, že Heister prejde Malé Karpaty pri Rači a bude pokračovať buď do Trnavy alebo Serede. Rákoci sa rozhodol zastaviť ho so svojou sústredenou armádou na rovine medzi Trnavou, Cíferom a Sereďou. Ako miesto stretnutia boli vybraté Vlčkovce, pretože odtiaľ bolo možné zastaviť Heisterana ceste z Trnavy do Serede. 20. decembra vyrazil Heister na pochod, 25. decembra sa objavil v Cíferi a utáboril sa pri Ružindole. Príchodom posíl pod velením Herbersteina sa jehosily rozrástli na približne 20 000 mužov s 24 kanónmi. Rákoci na Štedrý večer dorazil do Vlčkoviec s La Motteovými silami od Leopoldova a prevzal hlavné velenie nad kuruckými vojenskými silami. Berčéni ho informoval, že Heister nepostupuje smerom na Sereď, ale na Trnavu, a tak na svitaní 26. decembra presunuli svoje vojská z Vlčkoviec k Trnave. K dispozícii mali 12 000 jazdcov v 15 plukoch a 7 800 pešiakovv 15 práporoch, ale iba 6 kanónov. Na krátkej vojnovej porade Berčéni radil brániť Trnavu ako pevný oporný bod a na bokoch použiť jazdectvo ofenzívne. Rákoci sa však rozhodol rozmiestniť vojská na voľnom priestranstve s jazdou pod velením Antona Esterháziho na ľavom krídle pri Hrnčiarovciach, Berčéniho jazdou na pravom krídle pri Bielemu Kostolu a pechotou pod svojím velením v strede. Po úvodnom útoku Berčéniho jazdy na čele s plukom Štefana Ebeckého na ľavé krídlo cisárskych vojsk sa zdalo, že víťazstvo pripadne na ich stranu. Cisárske ľavé krídlo zakolísalo, rovnako ako pechota v strede. Tento miestny úspech nebol však využitý. Berčéniho jazdci totiž namiesto pokračovania v útoku začali rabovať cisárske zásobovacie jednotky. Heister vyslal do vzniknutej medzery proti kuruckej pechote dragúnsky pluk a ďalší jazdecký oddiel napadol Berčéniho plieniacu jazdu z tyla. Keď sa pravé krídlo kurucov dalo pod tlakom na útek, začali utekať aj pešiaci v strede a pridali sa aj jazdci na ľavom krídle, aj keď pluk Ladislava Očkaja úspešne zatlačil Heisterovu jazdu. K rozpadu kuruckej formácie prispela aj zrada zbeha z cisárskej armády,nemeckého žoldniera Johana Scharudiho, ktorý s celým svojím práporom prešiel opäť na stranu cisárskeho vojska a dal rozkaz strieľať do susedného kuruckého Ňáradiho hajdúskeho práporu. Väčšia časť utekala cez Hlohovec a Leopoldov, kde sa k nim pridružilo La Motteove vojsko, druhá časť cez Šaľu a Veču do Nitry a Topoľčianok. Po správe o smrti svojho veliteľa Adama Dulu opustila mestská stráž Trnavu a pridala sa k ustupujúcim jednotkám. Obyvateľstvo na znak pokojných úmyslov vztýčilo bielu zástavu na mestskej veži, ale zo strachu pred pomstou cisárskych vojakov sa uchýlilo do kostolov a kláštorov. Heister ukázal svoju krutosť, keď nechal niekoľko stoviek zranených kurucov vyvliecť z nemocníc a nemilosrdne ich pozabíjať. Rákoci strávil noc po prehratej bitke s Berčénim v Šintave na zasadnutí vojnovej rady, ale už 27. decembra odišiel do Levíc a Berčéni do Šale.Rozhodli sa sústrediť jazdectvo na línii Sereď – Šaľa, pechotu pri Topoľčiankach a dvorské jednotky v Leviciach. 29. decembra sa Heister pohol po dvojdňovom odpočinku z Trnavy smerom k Váhu a zaútočil na kurucké predmostie v Seredi, ktoré mali chrániť pluky Antona Esterháziho a Františka Deáka. Berčéni dal Deákovi rozkaz, aby zničil most v Seredi, ak by Heister zaútočil s veľkými silami,  Deák však nezničil celý most, zhodil do vody trámy a dosky iba na dĺžku 3-4 krokov a rýchlo ustúpil na východ. Štefan Ebecký potom poslal niekoľko plukov zhromaždených okolo Tvrdošoviec k Váhu, aby sa pokúsili udržať Heistera do príchodu Boťána, ktorého Berčéni povolal z Pešti. 30. decembra však Heisterkvôli nedostatku zásob pri Šali svoj postup zastavil a vrátil sa k Trnave.

 

Údaje o stratách v tejto bitke na strane kurucov sa u jednotlivých historikov líšia. Kálmán Thaly uvádza 200 padlých kurucov, Bedřich Swietecký udáva 2000 hajdúchov a 200 Francúzov, Arpád Markó sa prikláňa v počte 400 mužov a naposledy Ivan Mrva 600 mužov. Františkáni z Trnavy, ktorí mŕtvych kurucov pochovali v blízkosti hrnčiarovského mlyna potvrdili, že na bojisku zostalo len 180 kurucov – najmä pešiakov a francúzskych granátnikov. V roku 1806 posvätil bývalý hrnčiarovský farár Martin Palšovič kamenný kríž, ktorý doteraz stojí na mieste ich posledného odpočinku. Na strane cisárskeho vojska bola zaznamenaná strata asi 600 mužov (Wienerisches Diarium uvádza 380 mŕtvych dôstojníkoch a vojakoch a 256 zranených dôstojníkoch a vojakoch, teda spolu 636 ľudí). 

 

Bitka pri Trnave mala ďalšiu smutnú dohru, keď ako odvetu za pobitie zranených kurucov v Trnave nechal plukovník Ján Bošáni na Nový rok 1705 nahnať do polí pri Prievidzi približne 300 zajatých cisárskych vojakov z Prešova spolu s ich veliteľom, kapitánom barónom Scherffenbergom. Hoci si podľa kapitulačnej dohody mohli ponechať zbrane, odzbrojili ich, a potom nechali sedliakov z okolia vyzbrojených sekerami, vidlami a kyjmi, aby ich naháňali a pozabíjali.

 

Povstanie Františka II. Rákociho definitívne skončilo podpisom mierovej dohody neďaleko dnešného rumunského mesta Satu Mare 29. apríla 1711. Následky ôsmych rokov bojov boli pre Uhorsko katastrofálne, pričom najviac vytrpelo západné Slovensko. Hlad, útrapy a nakoniec morová epidémia zanechali krutú daň v podobe tisícok hrobov.